Teória veľkého tresku a rozpínanie vesmíru
Teória veľkého tresku #
Najuznávanejšou teóriou vzniku vesmíru je teória Big-bang theory (Teória veľkého tresku) naznačujúca výbušný pôvod vesmíru, ktorý spôsobil existenciu priestoru, času a hmoty.
Teóriu veľkého tresku vypracovali v 20. rokoch 20. storočia dvaja vedci celkom nezávisle od seba. Boli to ruský meteorológ Alexksandr Friedmann a belgický matematik Georges Lemaitre (Hlboký vesmír, Colin A. Ronan, s. 156).
Samotný Veľký tresk bol výsledkom extrémne hustej singularity. Stvorenie vesmíru je stvorenie hmoty, priestoru a času, ktoré sú spolu úzko spojené. Hmota a priestor sa nachádzali v spojenom stave, zvaný singularita, a pri výbuchu sa od seba oddelili. Toto je veľmi presne opísané v Koráne:
A či nevideli tí, ktorí odmietli veriť, že nebesá a zem boli spojené a že sme ich od seba odtrhli.. (Korán, 21:30)
V následnej histórii opisu Veľkého tresku Američania George Gamow, Ralph Alpher a Robert Horman naznačili, že celá udalosť sa odohrala pri veľmi vysokej teplote; bol to horúci Veľký tresk. Tento názor potvrdil neskorší objav mikrovlnného žiarenia na pozadí. Prípadné formovanie galaxií malo za následok kondenzáciu horúcich plynov, ktoré boli prevažne vodíkom, ale mohli obsahovať aj hélium a niekoľko ďalších ľahkých prvkov, pod vplyvom gravitácie. Postupom času a vznikom galaxií plyn postupne kondenzoval do jednotlivých hviezd. Vesmír vo svojich raných štádiách bol teda stále vo forme horúcich plynov. Toto je potvrdené v Koráne v nasledujúcom verši:
Potom do neba istavá (zmocnil sa neba), ktoré bolo dymom.. (Korán, 41:11)
Všimnite si, že tento verš nehovoril oblaky alebo plyn, ale dym, čo je veľmi presný popis, keďže dym je horúci plyn, zatiaľ čo oblaky a plyn môžu byť horúce alebo studené.
Akonáhle sa vytvorili hviezdy, bolo potrebné vymyslieť systém, ktorý bude riadiť ich pohyb. Na kinetickú energiu uloženú pri doprednom pohybe týchto telies sa nedalo spoľahnúť samo o sebe, inak by hviezdy a tiež planéty vystrelili v priamych líniách a rozptýlili sa do vesmíru. Žiadna planéta by sa nikdy netočila okolo svojej materskej hviezdy, čo platí aj pre Zem, a preto by sa život na Zemi nevyvinul, pretože život na Zemi je tak závislý od tepla, svetla a energie pochádzajúcej zo Slnka.
Gravitácia funguje ako rovnocenný faktor s odstredivou silou, aby vyvolala presné obežné dráhy všetkých nebeských telies. Pre vznik obežných dráh je nutné veľmi presne navrhnúť rýchlosť, hmotnosť a vzdialenosť dvoch telies.
Ak by ste hádzali tenisovú loptičku smerom nahor k oblohe, v dôsledku kinetickej energie uloženej pri hode by sa pohybovala nahor, ale nakoniec prevezme vládu zemská gravitácia a loptička spadne späť na zem. Ak by ste však loptičku hádzali veľmi vysokou rýchlosťou (povedzme 10 km za sekundu), unikla by zemskej gravitácii a opustila by Zem úplne. Toto je to, čo je známe ako úniková rýchlosť. Je to rýchlosť potrebná pre pohybujúce sa teleso, ktoré mu umožní uniknúť gravitácii nebeského telesa, ako je planéta alebo hviezda. Princíp výpočtu rýchlosti, hmotnosti a vzdialenosti 2 telies, pre dosiahnutie vytvorenia obežnej dráhy sa dnes uplatňuje človekom pri umiestňovaní umelých družíc na obežnú dráhu okolo Zeme.
Keď sa človek pozrie na nekonečné dráhy mesiacov (okolo ich planét), planét (okolo ich hviezd), hviezd (okolo stredu ich galaxií), môžeme len vydýchnuť od úžasu nad inteligentnou silou, ktorá všetky tieto dráhy navrhla.
Tieto veľmi presné váhy sú spomenuté v nasledujúcich veršoch:
Slnko a mesiac sú presne vypočítané. (Korán, 55:5)
Nasledujúci verš hovorí o rovnováhe, ktorá sa musí vypočítať pre vytvorenie obežných dráh:
Nebo zdvihol a váhu stanovil. (Korán, 55:7)
Obežné dráhy nebeských telies sa spomínajú vo verši:
On je ten, kto stvoril noc a deň a slnko a mesiac. Všetko po svojej dráhe pláva. (Korán, 21:33)
Pre ľudí, ktorí by chceli na základe verša 21:33 tvrdiť, že Korán sa mýli, pretože podľa ich názoru Slnko nič neobieha (keďže si myslia, že v Koráne je spomínaný nepravdivý stredoveký kresťanský názor obiehania Slnka okolo Zeme) dodávame, že Slnko ako hviezda má svoju vlastnú obežnú dráhu. Neobieha Zem, o tomto sa tam nepíše. Slnko obieha po svojom orbite naprieč Mliečnou cestou. Všetko = všetko, aj naša planéta, rovnako aj Slnko má svoju obežnú dráhu.
“Slnko obieha okolo stredu Mliečnej dráhy vo vzdialenosti približne 24 000 až 26 000 svetelných rokov od galaktického severného pólu za približne 225 až 250 miliónov rokov." Fraser Cain o tom tiež napísal: “Astronómovia vypočítali, že Slnku trvá 226 miliónov rokov, kým úplne obehne stred Mliečnej dráhy."
V ďalšej fáze sa tieto masívne novovzniknuté hviezdy začali zmenšovať pod vlastnou gravitačnou silou. Výsledkom bolo, že ich centrálne oblasti boli hustejšie a tým aj horúcejšie. Keď sa materiál v strede hviezdy dostatočne zahrial, presnejšie aspoň sedem miliónov stupňov K, začali sa jadrové reakcie. Tieto reakcie, ktoré sú podobné tým, ktoré prebiehajú vo vodíkovej bombe, pokračujú počas celého života hviezdy a výrazne sa líšia od bežného spaľovania horiaceho dreva. Vo vnútri hviezdy sa vodík premieňa na hélium s emisiou obrovskej energie.
Nasledujúci verš hovorí o žiarivých hviezdach a ich palive:
..akoby bola hviezda žiariaca.. jeho olej svieti, aj keď by sa ho oheň ani nedotkol. (Korán, 23:35)
Verš spomína hviezdu, ktorá žiari, ale jej palivo vyžaruje, tak ako keby nehorelo. Tento verš je veľmi presným opisom toho, čo sa deje vo vnútri hviezdy a jadrovej reakcie, ktorá v nej prebieha..
Jadrové reakcie vo hviezdach spôsobujú, že hviezdy vyžarujú do vesmíru všetky druhy žiarenia, od röntgenových a gama lúčov v krátkych vlnách až po dlhšie rádiové vlny. Viditeľná časť týchto vĺn, ktoré sa nachádzajú medzi ultrafialovým a infračerveným, je to, čo nazývame slnečné svetlo.
Planéty nevyžarujú žiadne vlastné svetlo, ale svetlo iba odrážajú. Rozdiel medzi telesami, ktoré vyžarujú vlastné svetlo, ako napríklad lampa, a telesami, ktoré svetlo iba odrážajú, je uvedený v nasledujúcom verši:
Požehnaním oplýva Ten, kto učinil v nebi obrovské hviezdy a učinil ho lampou, a mesiac svietiaci (odrážajúci svetlo). (Korán, 25:61)
On je Ten, kto učinil slnko žiarou (svetlo vyžarujúcou) a mesiac svetlom (odrážajúcim). (Korán, 10:5)
Rozpínanie vesmíru #
V roku 1965 bol bolo objavené žiarenie pozadia, ktoré potvrdilo teóriu veľkého tresku. Teória veľkého tresku spolu s detekciou červeného posunu v spektre vzdialených galaxií zrodila nový koncept rozpínajúceho sa vesmíru. Tento koncept je opísaný slovami Koránu:
Nebo sme vybudovali silou a rozširujeme ho (neustále). (Korán, 51:47)
Ďalšie potvrdenie teórie rozpínajúceho sa vesmíru bolo získané zo spektrálnej analýzy vzdialených galaxií. Keď budete počuť, ako sa k vám blíži policajné auto alebo sanitka a potom sa vzďaľuje, všimnete si zmenu tónu sirény. Keď sa vozidlo približuje, siréna kvíli s vyššou intenzitou, ako keď sa vzďaľuje. V skutočnosti však siréna kvíli stále na rovnakej úrovni. Pre vodiča vozidla sa zvuk sirény nikdy nemení. Prečo sa to deje? Dôvodom je, že vlny zvuku vydávané sirénou menia frekvenciu, čo spôsobuje zmenu výšky tónu. Tento princíp, ktorý sa po svojom objaviteľovi nazýva Dopplerov efekt, platí pre akékoľvek vlny, nielen pre zvukové. Pri aplikácii na svetelné vlny sa zistilo, že ak sa zdroj svetla približuje, jeho svetlo by sa posunulo k modrému koncu spektra, zatiaľ čo svetlo z ustupujúceho zdroja by sa posunulo k červenému koncu spektra. Pri analýze svetla, ktoré dostávame zo vzdialených galaxií, sa zistilo, že všetky mali červený posun, čo znamená, že odlietali preč od nás. Tento príspevok analýzy červeného posunu znamenal, že vesmír sa skutočne rozpína.
Všimnite si, že slovo „expandovanie (rzoširujeme ho)“ sa používa v prítomnom čase a nie v minulosti, čo je opäť v súlade so skutočnosťou, že expanzia vesmíru je nepretržitý proces, ktorý stále prebieha.
Keď bol v 7. storočí odhalený Korán, stále sa verilo, že všetky hviezdy na oblohe, vrátane nášho slnka, sú večné a sú vyrobené z materiálu, ktorý nikdy nebledne ani sa nerozpadá. Nikto si nebol vedomý povahy reakcií, ktoré sa odohrávali vo vnútri hviezd, pretože to malo byť územie atómovej teórie 20. storočia. Tieto informácie boli uvedené v Koráne.
Atómové reakcie prebiehajú vo vnútri hviezdy obmedzený čas, pričom im nakoniec dôjde energia. Keď sa dosiahne toto štádium, hviezda ako naše slnko prejde sériou drastických zmien. Najprv sa rozšíri a stane sa červeným obrom. Najbližšia planéta, Merkúr, by bola pohltená a intenzívne teplo vydávané slnkom v tomto štádiu červeného obra by spôsobilo, že všetky moria a oceány na Zemi by sa prevarili a vyparili, čo by signalizovalo koniec života na Zemi. Nakoniec by sa hviezda začala rúcať a strácať svoj lesk; potom zhasne a skončí ako biely trpaslík. Táto etapa života hviezdy je opísaná v Koráne slovami:
Keď sa svetlo hviezd stratí. (Korán, 77:8)
O obmedzenom živote hviezd sa hovorí aj:
A podriadil slnko a mesiac, každý z nich beží k času stanovenému. (Korán, 13:2)
Súra 81 vo svojich úvodných veršoch opisuje koniec času takto:
Až bude slnko zvinuté (nafúkne sa ako lopta) a až sa hviezdy rozptýlia (zrútia). (Korán, 81:1-2)
A až sa hory do pohybu dajú. (Korán, 81:4)
A až sa moria zapália. (Korán, 81:6)
Návrhy pravdepodobnosti #
Za posledných 30 rokov vstúpili matematici do diskusií o tom, či je náhoda životaschopným mechanizmom na vysvetlenie zložitosti pozorovanej vo vesmíre. Už mnoho rokov existujú knihy a články písané odborníkmi v tejto oblasti o otázke štatistickej opodstatnenosti vysvetlení pôvodu života a iných evolučných modelov.
Obrovské množstvo premenných, o ktorých sa zistilo, že existujú, predstavuje veľký problém pre tých, ktorí chcú veriť, že príčinou všetkého, čo vidíme, je náhoda. Problém spočíva v povahe pravdepodobnosti. Keď hodíte mincou, šanca na získanie „hlavy“ je jedna ku dvom alebo 50/50. Ak hodíte mincou dvakrát a chcete zakaždým získať „hlavy“, pravdepodobnosť je 1/2 x 1/2 alebo 1/4. Ak by ste chceli získať „hlavy“ trikrát za sebou, bola by to 1/2 x 1/2 x 1/2 alebo jedna šanca z ôsmich pokusov. Celková pravdepodobnosť sa vypočíta vynásobením jednotlivých pravdepodobností, ktoré tvoria súčet. Na získanie ‘hlavy’ desaťkrát za sebou by bola šanca jedna ku 1024. Možnosti v tomto príklade boli len dve (hlavy alebo chvosty), ale čo keby sme hádzali kockou, ktorá má šesť rôznych čísel. Aká je šanca získať číslo 6 desaťkrát za sebou? Pravdepodobnosť, že sa to stane, sa špirálovito rovná 1 ku 60 466 176 (60,5 milióna).
Keď začneme uvažovať o veľmi zložitých formách života, atómovej štruktúre, chemických procesoch alebo galaktických udalostiach, jednotlivé šance nie sú v žiadnom prípade jednoduché. Nielen, že čísla nie sú také jednoduché, ale je tu oveľa viac premenných. Keď vedci vypracujú zložité premenné pri stvorení ľudských bytostí a všetkých foriem života okolo nás, výpočty, s ktorými skončia, majú také astronomické pravdepodobnosti, že náhoda sa stáva zjavne neudržateľným vysvetlením. Čísla ako 1 ku 10160 sú bežné (to by bola jedna šanca z 1 so 160 nulami za ňou). Tento druh čísla prevyšuje počet možných hviezd vo vesmíre alebo dokonca počet možných baryónov (stavebných blokov atómu). Takáto udalosť je len jedným krokom v dlhej rade krokov k dosiahnutiu požadovaného konečného cieľa. Jeden významný vedec raz napísal, že existuje väčšia šanca, že výbuch v továrni na tlač vyústi do Shakespearovej hry, ako keby sa takáto šanca pri stvorení stala náhodou.
Náhoda je neplatný mechanizmus na vysvetlenie zložitosti pozorovanej vo všetkých častiach vesmíru. Ak však existuje Inteligentný dizajnér, ktorý ovláda celý vesmír a dokonca aj samotnú náhodu, potom by už takéto šance neboli relevantné.
Mohol niečo z toho prorok Muhammad vedieť sám od seba? #
Profesor geológie a vedúci katedry geológie Alfred Kroner z univerzity Johannesa Gutenberga v Meize, v Nemecku, sa o týchto tvrdeniach Koránu vyslovil nasledovne: “Ak vezmeme v úvahu pôvod Muhammada myslím, že je nemožné, aby mohol poznať veci, ako je pôvod vesmíru, pretože vedci na tento poznatok prišli len pred niekoľkými rokmi pomocou veľmi zložitej a vyspelej technológie. Niekto pred 1400 rokmi, kto nevedel nič o nukleárnej fyzike, nemohol prísť sám od seba na to, že planéty (v Koráne nazývané “zem/e”) a nebesá majú spoločný pôvod."