Osud a slobodná vôľa

Osud a slobodná vôľa

Osud a slobodná vôľa #

História chápania osudu a slobodnej vôle #

Počas histórie islamu existovali viaceré koncepty qadā' a qadar (ktoré sa voľne prekladajú ako „božský dekrét“ a „osud“).

Prvotné chápanie pojmu osud poukazovalo na koncept deštruktívneho, akoby až pomstichtivého osudu chápaného ako neodvratný, slepý osud. Toto chápanie bolo rozšírené medzi prvými nasledovníkmi po smrti Proroka Muhammada, kvôli brutalite, ktorá bola v tom čase rozšírená (vražda 3.kalifa, umajjovský kalifát..) a rozšírilo sa tak najmä z dôvodu určitej formy psychologickej rezignácie, pocitu nevyhnutnosti. Takéto chápanie osudu bolo však proti konceptu slobodnej vôle: napríklad Jahm Ibn Safwān (zomrel v r.746), predstaviteľ džabaritskej doktríny hovoril o konvepte absolútnej božskej nadradenosti a jednoty, na základe ktorej nebolo možné prisúdiť človeku kvalifikáciu ako tvorca a tiež nebolo možné existenciu niečoho (i predmetu) prisúdiť inej bytosti než Bohu.

Neskôr, koncom 7. storočia predložili kadarskí teológovia v Damasku iné objasnenie chápania myšlienky osudu. Presadzovali myšlienku, že ľudské bytosti môžu rozhodovať o svojich vlastných činoch a určovať, či sú také činy dobré alebo zlé. Qadariti, vychádzajúc z Korán 2:30:

Keď Pán tvoj povedal anjelom: „Učiním na zemi zástupcu“.. (Korán 2:30)

presadzovali koncept tafwīd, t. j. Božie delegovanie moci konať na ľudské bytosti, napríklad v liste al-Hasan-a al-Basrī-ho. Tento list, sa systematicky zaoberá otázkou ľudskej zodpovednosti vo vzťahu ku koránskemu chápaniu predurčenia a božského určenia, zdôrazňoval, ako Boh nemôže nariadiť činy, ktoré sú v rozpore s Jeho Zákonom. Prestupovanie Božieho zákona a nespravodlivé činy teda nemali byť zahrnuté medzi činy, ktoré Pán vopred určil. Podobne nedostatok viery (hoci Bohu vopred známe) sa považoval za príčinu vyplývajúcu zo slobodnej voľby jednotlivca a z presadzovania jeho osobných záujmov.

Predurčenosť #

Boh je Vševediaci, Všeznalý:

..Veď Boh všetko vie a je všeznalý. (Korán, 4:35)

To znamená, že pozná tak minulosť, ako prítomnosť i budúcnosť (i všetky jej možné variácie, ktoré sa stanú i tie, ktoré nenastanú). Vie, kto skončí v raji a kto v pekle. Tak ako Boh vedel, že Adam a Eva padnú, vedel tiež, že skutok oľutujú a budú sa snažiť žiť spravodlivo. Rovnako tak vie to, či my padneme, či skutok oľutujeme a budeme sa opäť snažiť žiť spravodlivo, alebo nie. Boh pozná každé naše rozhodnutie, ktoré sme urobili i ktoré urobíme. Ešte predtým než sa narodíme vie, kto si zaslúži odmenu raja a kto trest pekla.

Božia vôľa a osud #

Možno sa niekto opýta, nechcel by Boh, aby všetci dostali rovnaké možnosti, rovnaké podmienky, rovnaké usmernenie, aby sa tak všetci rovnako dostali do raja? To je náročná otázka. Pri hľadaní odpovede na túto otázku by sme mali myslieť na to, že to, čo chceme my, nemusí byť vôľa Božia a tiež na to, že rovnaké možnosti nespôsobia to, že sa ľudia rozhodnú rovnako. Všetko, čo Boh koná, koná s určitým úmyslom a vyšším zámerom. Mnoho zlých i dobrých životných podmienok nás môže nasmerovať k tvorbe zlých i dobrých skutkov. Množstvo prekážok alebo naopak úspechov nás môže tak odradiť ako aj posilniť v konaní dobra. Boh dáva každému človeku špecifické podmienky, vzhľadom na ktoré objektívne posudzuje jeho skutky (to my ako ľudia nedokážeme, keďže nepoznáme úmysly ľudí). Boh dopredu pozná, kto i za akýchkoľvek dobrých či ťažkých podmienok, ktoré by mu boli dané sa postaví vždy proti Nemu a kto sa postaví na Jeho stranu:

Keby sme boli chceli, boli by sme dali každej duši jej správne usmernenie, avšak uplatnia sa slová Mnou dané: „Naplním peklo počtom žinnov a ľudí, všetkými“, (Korán, 32:13)

Božie usmernenie #

Na základe svojho Všemohúceho poznania Boh každému z nás prideľuje okolnosti, ktoré si zaslúžime alebo ktoré sú pre nás skúškou:

Akékoľvek nešťastie, ktoré by postihlo kohokoľvek, ho postihne jedine s Božím povolením. Kto uverí v Boha, tomu On správne usmerní srdce. Boh o všetkom vie. (Korán, 64:11)

Boh sa plne stará o to, aby sa správne vedenie dostalo k tým, ktorí si ho zaslúžia a u ktorých môže spôsobiť, že sa dajú na stranu konania dobra. Keď Boh povedal anjelom: „Viem, čo vy neviete“ (Korán, 2:30), znamenalo to, že niektorí z nás si zaslúžia šancu pokúsiť sa získať odmenu raja.

O mnohých ľuďoch hovorí Boh v Koráne ako o tých, ktorým dal správne usmernenie. Napríklad: ..A Boh správne usmerní koho chce, k ceste rovnej. (Korán, 2:213)

..Tí, ktorí odmietli veriť, hovoria: „Keby mu bolo zoslané dole znamenie od jeho Pána“. Povedz: „Boh do bludu uvádza, koho chce a správne usmerní k Sebe toho, kto na Jeho uctievaní zotrval.“ (Korán, 13:27)

Dali sme Abrahámovi rozumné uvažovanie už predtým a všetko sme o ňom vedeli. (Korán, 21:51)

Inými slovami, Boh vedel, že Abrahám si zaslúži byť vedený (verš 21:51), že toto usmernenie prijme a zúžitkuje ku konaniu dobra, a tak mu Svoje usmernenie dal.

Inde v Koráne Boh menuje ľudí, ktorých naopak neusmerní, pretože by toto usmernenie i tak neprijali:

..Veru Boh správne neusmerní ľudí krivdiacich. (Korán, 5:51)

..A Boh správne neusmerní ľudí odmietajúcich vieru. (Korán, 5:67)

a ktorých správne usmerní:

..A Boh správne usmerní koho chce, k ceste rovnej. (Korán, 2:213)

..Tí, ktorí odmietli veriť, hovoria: „Keby mu bolo zoslané dole znamenie od jeho Pána“. Povedz: „Boh do bludu uvádza, koho chce a správne usmerní k Sebe toho, kto na Jeho uctievaní zotrval.“ (Korán, 13:27)

Niekedy sa nám v živote stane, že zrazu nastane situácia, ktorú sme nečakali, a ktorá nás naviguje k dobrému, čo možno ani neočakávame. Ak nás táto situácia naviguje k nasledovaniu islamu a konaniu dobrých skutkov, máme ju nasledovať:

Keď k vám príde odo Mňa správne usmernenie, tak ten, kto bude nasledovať toto Moje správne usmernenie, ten sa do bludu nedostane a nebude sa trápiť“. (Korán, 20:123)

Koho Boh chce správne usmerniť, otvorí jeho hruď voči islamu. (Korán, 10:125)

Osud jednotlivca – čas narodenia a čas smrti #

Boh pozná dobu, po ktorú budeme žiť na Zemi:

On ich odchod ale odkladá na čas stanovený. Keď sa naplní ich čas, nebudú ho môcť zadržať čo i len na hodinu a ani ho urýchliť. (Korán, 16:61)

Osud spoločenstva #

Počas celej doby ľudstva Boh usmerňoval spravodlivých. Od prvého človeka až po posledného. Každé spoločenstvo má svojho proroka, svoju časť Zjavenia Božieho Slova a svoj osud. Každé spoločenstvo na Zemi má vymedzený čas svojej existencie a rozkvetu i zániku. Tak ako bol čas, kedy bola zoslaná Tóra a čas rozkvetu Izraelského národa, tak neskôr bol čas rozkvetu spoločenstva nasledovníkov proroka Ježiša a ústneho šírenia Evanjelia. Dnes je čas rozkvetu spoločenstva nasledovníkov proroka Muhammada a spísaného Koránu. Všetky predchádzajúce časti zjavenia mali svoju dobu, čas, kedy prospievali civilizácii a postačovali ľudstvu. Čím sa ale doba mení, znásobovali sa aj informácie Zjavenia a Zákony, ktoré upravovali život čoraz väčšieho počtu ľudí na Zemi.

Každé spoločenstvo má stanovený čas. Keď sa ich čas naplní, nemôžu ho zadržať čo i len na hodinu a ani ho urýchliť. (Korán, 7:34)

Povedz: „Nie je v mojej moci sebe samému škodu alebo prospech privodiť, môžem len to, čo Boh chce. Každé spoločenstvo má určený čas a až sa naplní ich čas, nemôžu ho zadržať čo i len na hodinu a ani ho urýchliť. (Korán, 10:49)

Slobodná vôľa #

Ako funguje slobodná vôľa? Napriek tomu, že Boh pozná skutky, ktoré vykonáme a miesto na ktorom po smrti skončíme, pokiaľ ide o nás samotných – v našich skutkoch máme slobodnú vôľu. Môžeme sa úplne slobodne postaviť na stranu Božej absolútnej autority alebo sa postaviť na opačnú stranu satanových polyteistických názorov. Predurčenie je skutočnosťou pokiaľ ide o Boha, ale nie pokiaľ ide o nás samotných. Sme to my, ktorí robíme rozhodnutia, ktoré nás nakoniec privedú buď do raja, alebo do pekla.

Keď Boh povedal anjelom: „Viem, čo vy neviete“ (Korán, 2:30), znamenalo to i to, že niektorí z nás sa sami budú snažiť nasledovať Božie vedenie. Že medzi nami nie sú iba tí, ktorí sa obrátia proti Bohu ale aj tí, ktorí sa budú usilovať o to, aby bol s nimi Boh spokojní.

Boh v islame predpokladá existenciu inteligencie schopnej pochopiť význam takéhoto zákona a vôle, ktorá sa mu buď podriadi, alebo nepodriadi. Islam ako posolstvo adresované ľudstvu uznáva ľudské bytosti ako stvorenia schopné pochopiť obsah zjavenej Pravdy a podľa vlastnej slodbonej vôle ju prijať alebo odmietnuť:

V náboženstve niet donútenia. Správne a rozumné od nesprávneho a nerozumného je už rozlíšené. Kto odmietne nasledovať a veriť v tágúta a uverí v Boha, ten sa uchopí pevnej rukoväti, ktorá sa nikdy nerozlomí. A Boh všetko počuje a všetko vie. (Korán, 2:256)

Islam teda obsahuje základný koncept zodpovednosti, založený na slobodnom a dobrovoľnom prijatí alebo odmietnutí zákona. Ľudské bytosti, ako božské výtvory sú určené k tomu, aby na Zemi zastupovali v určitom veľmi zjednodušenom zmysle Boha – aby vykonávali svoje pozemské poslanie na základe svojej vlastnej slobodnej vôle a aby realizovali Božie stvorenie vo vesmíre:

Keď Pán tvoj povedal anjelom: „Učiním na zemi zástupcu“.. (Korán 2:30)

Každý človek, ktorý akceptuje Božie pozvanie k jeho úlohe na Zemi, môže prispieť k budovaniu civilizácie podľa svojich vlastných individuálnych okolností. Korán dôrazne navrhuje osobnú zodpovednosť každej ľudskej bytosti za svoje činy a chcenie (túžbu) k viere, usmerneniu a konaniu dobra, čím podporuje koncept slobodnej vôle:

Povedz: „Pravda je to pochádzajúca od Pána vášho. Kto chce, nech uverí a kto chce, nech veriť odmietne“. (Korán, 18:29)

„A chcel by si, aby som ťa správne usmernil k Pánovi tvojmu..?“. (Korán, 79:19)

Pre toho z vás, kto by sa chcel posunúť dopredu alebo dozadu. (Korán, 74:37)

..Boh nezmení dar, ktorý by nejakým ľuďom dal, pokiaľ oni nezmenia to, čo je v ich dušiach. A Boh všetko počuje a všetko vie. (Korán, 8:53)

Toto je pripomenutie. Kto bude chcieť, ten si k Pánovi svojmu cestu zvolí. (Korán, 76:29)